04. 06. 2010

---

Rýchlokvasené hviezdy neprežijú

Rozhovor. Život rockera nie je sex, drogy a rokenrol, hovorí Peter Nagy pre Hospodárske Noviny

Rýchlokvasené hviezdy neprežijú Na našej hudobnej scéne je už celú štvrťstoročnicu. A na slovenskú pop-music sa už pozerá s nadhľadom. Aj na novom albume Labute a havrany. Peter Nagy.

Na novom albume, ktorý momentálne

vychádza, v prvej piesni spievate: Postavil som si rozhľadňu z kameňov mojich rokov, je čas byť vysoko nad vecou. Po 25 rokoch v hudobnom biznise ste už nad vecou?
Pokladám ľudí, ktorí nerozmýšľajú nad tým, koľko rokov života im ešte zostáva, za naivných. Nemožno predsa mrhať dňami a mesiacmi! Ja žijem úplne naplno . A pri písaní textov som rozmýšľal nad tým, ako zhmotniť pohľad na vek. Skladby Rozhľadňa 25 a Sto diárov sú totiž o tom, že keď si pred seba položíte sto rovnakých notesov, tak vlastne vidíte, koľko máte života za sebou aj pred sebou. Hoci málokto sa tej stovky dožije, každý sa úplne zhrozí tej kôpky. A vtedy máte na výber - buď chytíte úplnu paniku zo svojho veku, alebo to vezmete s nadhľadom v štýle, tak poďme naplno žiť.

Vždy ste život aj hudbu brali takto s nadhľadom ako v súčasnosti?
Isteže nie. To príde vekom. Lebo človek si postupom času uvedomí, že niektoré veci, za ktoré sa bil do hrudi, stoja za nič. Predsa len spievate, že svet potrebuje naivných, čo by snívali a dúfali.
Áno, ale veľmi veľa ľudí iba sníva. Spisovateľ Kipling raz napísal: "Chceš realizovať svoje sny? Tak sa zobuď!“S tým absolútne súhlasím. Je pekné, keď niekto sníva. Ale je ešte krajšie, keď sa niekto vie zobudiť a premeniť sen na skutočnosť. Vy patríte do ktorej kategórie?
Ja chcem svoje sny realizovať. Jedného dňa som totiž zistil, že sedím pri televízore a pozorujem, ako tí druhí žijú pekný život. Tak som vypol televíziu a išiel som žiť ten pekný život ja. Čo teda patrí do toho vášho ideálneho života?
Fotografovanie, muzika, cestovanie, poznávanie nových ľudí. Jednoducho si užívam. Často si však ľudia pod pojmom užívať si predstavia alkohol či drogy. Ako v hesle sex, drogy a rokenrol?
Ale pri tomto si toho veľa neužijete. Drogy nad vami preberú ovládanie. A tí, čo drogovali, lebo chceli byť nezávislí, sa napokon stali závislejšími ako obyčajní ľudia, ktorí chodia denne do práce a ktorými tí nezávislí pohŕdajú. Takže život rockera nie je taký ako si ho bežný smrteľník predstavuje?
Nezávisloť nie je o drogách. Ale o životnom štýle. Ako teda žije rocker?
Ja nie som rocker, neviem, ako žije rocker. Ale možno použiť citát z jednej pesničky Don´t let the system get you down, teda, nenechaj, aby ťa systém položil na kolená. Systém je totiž dnes nastavený tak, že všetci chcú viac, čiže ak dnes zarábaš veľa, na budúci rok musíš zarábať ešte viac. Aj za komunistov to bolo tak, že keď ste splnili plán nie na 100, ale 110 percent, tak na druhý rok vám to dali ako normu. Na stále rýchlejší život narážate aj v skladbe Rozhľadňa 25, keď spievate že všetci idú dvesto... Je vám to proti srsti? Nepáči sa mi to. Vôbec. Lebo tým trpí kreatívne myslenie. Myslím, že došlo k veľkému nedorozumeniu človeka a informačných technológií. Stroje, ktoré nám mali pomôcť a ušetriť voľný čas, nám ho naopak vzali. Ako sa v takejto rýchlej dobe žije populárnej hudbe, v ktorej sa rýchlo kvasia nové hviezdičky?
Technológie sú dnes také, že na nahratie albumu už nepotrebujete profesionálne štúdio. Nahrávku, ktorú chcete šíriť cez internet, už pokojne nahrajete v obývačke. Problém je potom v tom, že to robí veľmi veľa ľudí a je tu nadrodukcia nových mien, ktoré nie sú schopné nič ponúknuť. Nechcem nikoho uraziť, ale mnohé "hviezdy“ sú len v polovičke toho, aby boli schopní účinkovať a už sú známi. Formáty ako SuperStar alebo X-faktor produkujú ľudí, ktorí ešte nemajú vlastný repertoár ako profesionálni speváci. Kto alebo čo nám tu teda vyselektuje našu hudobnú scénu ?
Ľudia. Oni nie sú blbí. Vyberú si. Ale sklamaní zostanú tí, ktorí na základe súťaží tri mesiace požívajú absolútnu mediálnu slávu, a potom, keď vyprchajú mediálne zmluvy medzi televíziami a médiami, zistia, že nemajú čo ponúknuť. Oni sú totiž len produktami niekoho. Preto si vážim muzikantov, ktorí začínali garážovým štýlom ako napríklad No Name, IMT Smile, Peha či Zuzka Smatanová. Oni prišli s vlastnou predstavou, s vlastnou hudbou, s vlastnými textami a s vlastnými názormi. Trvalo im dlhšie preraziť, ale ako vidieť, ich hudba vydrží. Ako sa hovorí, história ukáže a overí, čo nám tu zostane. Napríklad vaše piesne poznajú aj tí, čo sa len narodili, keď ste ich vy spievali. Vieme si teda spomenúť na pesničky spred 20 rokov, ale niekedy si už nevieme pripomenúť niektoré, čo sa hrali v rádiách pred pol rokom. Prečo je to dnes takto?
Lebo tie rýchlokvasené tváre sa udržiajú len vírením zlatého prachu okolo seba. SuperStar okrem Petra Cmoríka a zopár výnimiek nič výrazne nepriniesla. To bola všetko len zábava a tí ľudia nepochopili, že boli len súčasťou zábavy a len spotrebnou rekvizitou, rovnako ako je rekvizitou vo filme ovocie alebo kvetináč. Ale kapely, ktoré som vymenoval, sú naviazané na určitú generáciu, a tlmočia jej pocity, majú jej rukopis, preto ich hudba žije a bude žiť. Váš rukopis je pre koho?
Neviem, mne je to jedno. Ja si už len tak píšem, ja už som za vodou. Zabávam sa. Už sa budem len zabávať, a zatiaľ sa mi to darí. Vy však v skladbe Labute a havrany spievate, že prvé pôjdu labute a prežijú len havrany. Je teda možné, že tie rýchlokvasky so širokými lakťami, ktoré sa vedia predať, prežijú?
Myslíte tak, že niektorí ukazujú v bulvári zadky? Nebudem menovať. To je krátkodobé. Ale ja som tým textom skôr myslel, že sa spomedzi ľudí vytráca schopnosť vnímať umenie, byť dobrý podľa základov etiky, ktorej nás učili mamičky. Preto pôjdu prvé labute, že človek, ktorý chce byť dnes dobrý, nežný, vnímavý, vyzerá v konečnom dôsledku ako naivný, a mne to vadí. Lebo ja som z generácie, ktorá viac tiahla ku kultúre a pamätám si, ako sme si na vysokej škole požičiavali samizdatové knihy. Teraz to prevalcoval internet, ktorý nie je vždy správnym zdrojom , rozhodne nie na to, aby sa človek vzdelal. Sme teda my, dnešní ľudia, stále viac prerobenými zvieratami ako hovoríte v piesni Človek zviera?
Sme a vždy sme nimi boli. Odkedy človek existuje, je tu boj medzi prírodou a kultúrou. Človek si síce zadá určité hranice , je jedno, či religiózne alebo filozofické, nikdy sa však do nich nevmestí. Mnohými vašimi piesňami sa okrem kritiky spoločnosti tiahne večná téma - žena a láska. Nie je už vyčerpaná?
Hry medzi mužmi a ženami, ktoré ja nazývam tancami lásky, nie sú nikdy vyčerpané. A je vždy veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa žena začne chovať inak, keď vie že sa na ňu díva muž. Žena je lovec, ale tvári sa ako obeť, a fascinujúce je, že túto tému môžete obsiahnuť z rozličných pohľadov. Napríklad o láske z vážnej strany je pieseň Žraloky plačú - o tom, že muži neradi dávajú najavo svoje slabosti. Nadhľadová skladba o láske je pieseň Nohavičky vlajú, ktorá je taká dobrodružná. Pozorujete ženy rád?
Milujem pozorovať. Aj preto fotím ženy. V knižke mám na začiatku napísané, že žena sa stále smeje, plače, flirtuje a neustále nám uniká. Fotka ženy je teda ako zmrazená ryba, kde si konečne môžete tú krásu pozrieť zblízka. Prečítajte si aj:

,